Z Karviné odchází slovenský záložník Guba

Mýval

super náhrada za Pacindu

Vy, Sereď, Senica alebo Ružomberok v tomto poradí podľa mňa.

Nie nie on ide do Senice už to písali

Baník loví v Estonsku, Karviná v druhé bundeslize

Líbí se mi, jak je na svůj věk jazykově vybavený

Ale přes šindeláře a eduarda to bude mít těžké. Škoda že šanci nedostává stropek

Karviná. To, ze je schopna nalákat takhle zajimave hrace, a jeste z Nemecka jenom ukazuje nechut a lenost ostatních klubu divat se za hranice ČR.

Ciencialu chce i banik

Ktorý, ten čo je nemecký Turek alebo ten čo je turecký Nemec?

Bože tá Nitra bude grc.

Aj keď verejne bolo často uvádzané, že David Hrnčár je hráčom Slovana na hosťovaní v Zlatých Moravciach, nebola to úplne pravda. Keďže Slovan s ním nemal podpísanú profesionálnu zmluvu, bol „de facto“ voľným hráčom.

Škoda, trošku viac severozápadne by mu Slovan viac svedčal.

Mňa viac pobavila fotka vysmiateho donedávna trénera Trnavy pri podpise jeho syna v Slovane

https://cdn-skslovan.azureedge.net/_obrazky/top.2017/15/41871.jpg

už si si to asi zistil, ale...

Ševčuk (46. Sokol) – K. Mihálek (61. Holka), Petryk, Filipiak, Mrnka – Jedinák (61. Polčic), Hronec (46. Gašparovič), A. Horvát (61. P. Bartoš), T. Tóth (61. Šimončič), Dopater (46. Habovčík) – Vondryska (46. Hurný)

polčas zo strany Nitry dosť rozpačitý.

Za FC_Nitra proti Púchovu (2:1; Mustafič 2 - Krčula) odohral 1. polčas 19-ročný stopér RamziFerjani6, v minulej sezóne najvyťaženejší hráč BVB Dortmund U19 po supertalentovi Youssufovi Moukokovi. S Nemeckom bol na ME U17 2018.

Nesklamal ani neohúril. Podpísaný ešte nie je.

Dopadol nejaký takýto prestup hráča so skúsenosťami z TOP 5 na Slovensko dobre?

Polievka má zmluvu, tak dúfam, že ak by šiel, tak za neho aspoň poriadne zaplatia. Ale aj pre jeho dobro dúfam, že sa do Afriky nezahrabe.

Pozerám, že ich momentálne ťahá Nurkovič, ktorý hral od roku 2011 len na Slovensku a pred odchodom do JAR ťahal Komárno.

Spomínam si, že pred pár rokmi sa o neho dost zaujímala Roma

Je zdravotne uplne mimo.

Jo Kubi ma chrbát v riti

Magorovič sa aktuálne vôbec nezbláznil. Všeobecne uznaným debilom č. 1 je už dlhodobo. Koľko, ľudí bude pracovať, netuším, no bež magorovičovho testu ťa do práce nepustia.... Osobne mám to šťastie, že môžem využiť prácu z domu a môžem osrať celý tento cirkus...

Tak on je psychicky chorý, však sa aj lieči, čo je chvályhodné, ale ešte chvályhodnejšie by bolo, keby sa zároveň vzdal formálne najdôležitejšieho postu v štáte.

Normálne sa väčšina pôjde otestovať. Vo VW či Land Roveri bolo tento týždeň dobrovoľne testovanie a drvivá väčšina zamestnancov bola. A to neboli absolútne žiadne sankcie. Vo VW Slovakia sa otestovalo dobrovoľne 93 percent zamestnancov. Ono ten anonymný ,,facebookový,, svet je úplne iný, ako je svet v realite.

Absolutne dno je komunikacia. Na tom, ze sa v priebehu najblizsich 10 dni ma ist dat kazdy otestovat objektivne nie je nic hrozostrasne, aj ked v tom ma evidentnu uchylku.

To bude tým, že Spartak nemá peniaze, nie jeho nekvalitou viď diskusia z pod Ščastneho

BílíAndelDrcKo08.01.2021 20:49#

Je jedným z najdrahších hráčov a je permanentne zranený. Prišiel po zranení a úplne zdravý odohral iba prvé 2 zálasy myslím. Pre mňa ak zohľadním všetko je to na krídlo 3. voľba. Do útoku prvá pri tej konkurencii, ale ako hovorím, je to zbytočné ak nie je zdravý.

Inak samozrejme kvalitný futbalista, veľký prehľad a prekvapil aj ľudsky, keď na tréningu povzbydzoval a pomáhal mladým. Teraz však potrebuje Trnava zdravého lídra na dlhšiu dobu alebo kompletný priestor pre sopliakov. Rád by som pribalil ešte jedného k nemu.

[reagovat]

Noustress08.01.2021 21:03#

Takže púštame jedineho utočnika ktorý má ligové parametre s tým, že žiadna adekvátna náhrada ani nieje k dispozícii ešte uplne trapne do druholigoveho klubu . Či ideme novú koncepciu zas, už asi 4tú v tejto sezóne ... Už mi je fakt trápne z celého Spartaku a tejto amaterskej ligy

Here we go again. Tak sme oficialne bez utočnika, bez penazí to ani nehovorím lebo klasicky odchádza hráč zmluvne viazaný po vzájomnej dohode zadarmo. Dúfam, že jeho plat dostane teraz nejaký obrovský talent zo štvrtej Nigerijskej ligy, ktorý vedenie ohúri siedmimi odohratými minútami v prírpavnom zápase. Hlavne, že to konečne robíme inak. Najsmutnejšie je, že konkurencia je tak úbohá, že 6tku asi aj tak dáme s nejakými srandami ako Sered alebo ZM. Za koncepciu za silný Spartak

Čo je na tom zle? Kvalitnejšia liga, pekne zarobí. Podobný klub s podobným platom by si na západe len ťažko našiel.

pri takychto prestupoch som vacsinou pesimista, predsa len pre 18 rocneho chlapca z Argentiny budu prve mesiace na druhom konci sveta urcite tazke, kazdopadne drzim palce. Toto moze byt tiez cesta pre nase kluby, aklimatizovat takychto mladikov v EU a otocit ich so ziskom do zapadnych lig

toto ale nie je na smiech ale na grcajuceho smajlika. ak teda spravne chapem kontext, "sudruhovi" su malo dotacie od mesta a statu a chcel by este aj prispevky od rodicov toho "odpadu". To sa potom dobre hospodari vsakze...

Odpad klub.

Vyhodiť to z ligy

Davno mali mať odratané body a zastavené prestupy

O tom, že sú Szoboszlai s Kalmárom lepší hráči, sa ani nemusíme baviť. Ale zas v tých najdôležitejších zápasoch v EL Holman ukázal, že vie byť platný aj smerom dozadu.

Ved presne to sú dôvody prečo oňho nie je záujem z lepších líg aj keď má na svojej pozícii dobré čísla

Ale keď si porovnám vaše a naše posily, tak zatiaľ vy o dosť lepšie. Na druhú stranu, aj to o dosť viac potrebujete. Hlavne ak bude Pačinda zdravý, tak či bude podávať výkony na úrovni Polievku. Ak to s tými prestupmi a kvalitou tímov pôjde aj tak ďalej a bude sa im dariť, tak najlepšie pre ligu by bolo, aby Dukla šla priamo a Košice cez baráž.

No jo, týka sa to až od letného prestupového termínu aj to iba v prípade, ak Senica neuhradí sumu 41.000e hráčovi do tohto letného prestupového obdobia. Čo sa asi stane, pretože tých 41tisic nestojí za to, aby tri prestupové obdobia bola stopka, ak máte teda nejaké športové ambície. Otázka je, koľko ešte takýchto hráčov behá po svete.

Lerant miesto neho. Hrával za leverkusen takže ma prepoklad spolupracovať s Hammerom.

on tam aj začal?

WTF, nech ich SFZ vykopne z ligy už niekam...

Ak mi poradis ako sa to robi, alebo na to pridem tak ti ho tu aj vykopirujem alebo poslem

Iba žeby niekto kto to má zaplatené, skopiroval

Príbeh o tom, ako mafiáni mojej rodine pri dražbe očnej optiky pošpinili ideály Novembra, ale nakoniec sme predsa len zvíťazili.

Podľa zákona č. 427/1990 Zb. z 25. 10. 1990 o prevode niektorých vecí z vlastníctva štátu do vlastníctva fyzických alebo právnických osôb sa v januári 1991 uskutočnila prvá malá privatizácia v Československu.

Týmto pojmom sa nazýval prevod dovtedy štátnych prevádzkových jednotiek ako maloobchodov, reštaurácií alebo prevádzkarní miestnej výroby do súkromných rúk formou dražby. Cena väčšiny týchto malých podnikov sa pohybovala rádovo v státisícoch korún československých a bola teoreticky dostupná všetkým občanom.

Ja som sa s rodičmi na tomto procese, ktorý zmenil naše životy, zúčastnila. Pochádzam z Bratislavy a moja mama v 70. rokoch pracovala vo v tých časoch známej a exponovanej očnej optike na Gorkého ulici.

Na rozdiel od dneška to bola jedna z najrušnejších ulíc mesta, kde sa miešali veksláci pred obchodmi Tuzexu, umelci z SND a herci z DPOH, ako aj úradníci z rôznych okolitých komunistických inštitúcií s bežnými ľuďmi večne čakajúcimi v radoch a zháňajúcimi základný nedostatkový tovar. Toto boli aj mamini zákazníci.

Dovozové okuliare (pre mladších – týmto výrazom sa označoval tovar zo Západu) boli zaujímavým podpultovým tovarom, ktorý sa dal výborne zobchodovať za prístup k inému nedostatkovému tovaru (banány, mandarínky, kvalitné mäso, rifle atď.). Gorkého ulica bola už vtedy fungujúcim voľným trhom.

V roku 1983 prešla mama do očnej optiky v novootvorenom obchodnom centre Hron na Dolných honoch, kde sa konečne mohla stať vedúcou. Jej zákazníkov to však neodradilo a rýchlo sa naučili merať dlhšiu cestu za vynikajúcimi službami a podpultovými okuliarovými rámami.

Rodičia nechceli byť stratenou generáciou

November ’89 sme nielenže privítali s nadšením, ale na revolúcii sme sa aj aktívne podieľali: otec bol na svojom pracovisku členom štrajkového výboru, ja som bola ako študentka od prvých dní aktívna na svojej fakulte Vysokej školy ekonomickej a brat bol ako štvrták študentským lídrom na svojom gymnáziu.

Jedine mama mohla demonštrovať len cez víkend, keďže sa z práce vracala každý deň až o siedmej večer, ale na bielom plášti nosila trikolóru.

A vydobytá sloboda pre nás znamenala veľa: vzhľadom na otcových rodičov a sestru, ktorí po auguste ’68 emigrovali na Západ, na otcovo odmietnutie spolupráce s ŠtB a nečlenstvo oboch v KSČ bol náš kádrový posudok, mierne povedané, nepriaznivý. Konečne sme mohli slobodne rozhodovať o svojich životoch.

Preto sa moji rodičia rozhodli odkúpiť maminu optiku, hneď ako sa koncom roku 1990 začalo o malej privatizácii hovoriť. Otec mal už 50 rokov a po revolúcii sa konečne stal riadiacim pracovníkom, mama mala 40. Napriek tomu, že nemali žiadne úspory, neváhali ani sekundu.

Proces bol taký, že záujemca o kúpu prevádzky informoval o svojom záujme príslušný štátny podnik, ktorý mal zo zákona povinnosť zabezpečiť inventúru zásob a ocenenie prístrojového vybavenia a zariadenia obchodu. Tieto položky boli následne predmetom dražby.

Moja mama bola prvou optičkou na Slovensku, ktorá oznámila štátnemu podniku Očná optika zámer sprivatizovať prevádzku. Ten však celý proces brzdil a neuskutočnil inventúru.

Rodičia sa obrátili na otcovho známeho z čias ich spoločného pôsobenia vo folklórnom súbore Ekonóm – Ľudovíta Kaníka, vtedy riaditeľa odboru malej privatizácie a dražieb na Ministerstve pre správu a privatizáciu národného majetku SR.

Ten si okamžite predvolal riaditeľa štátneho podniku a za prítomnosti mojich rodičov mu dôrazne prikázal zabezpečiť všetko potrebné na dražbu prevádzky. Okresná privatizačná komisia zaradila maminu optiku do dražby v októbri 1991 s vyvolávacou cenou 131 000 Kčs.

Privatizačná mafia – dejstvo prvé

Už od začiatku poskytovala malá privatizácia rôznym špekulantom veľké možnosti, keďže nie všetky eventuality boli ošetrené zákonom. Tak boli napríklad prevádzky s lukratívnou polohou vydražené za obrovské sumy len s cieľom získať nárok na prenájom priestoru na podnikanie v úplne inej sfére, ako bola pôvodná prevádzka.

Toto nám nehrozilo, keďže poloha na Dolných honoch naozaj nebola ani vtedy zaujímavá. Napriek tomu bola moja mama nervózna a vzhľadom na veľké psychické napätie sa rozhodla osobne sa na dražbe nezúčastniť. Ako čerstvá inžinierka ekonómie som otca na dražbu v priestoroch filmového klubu (dnešné kino Lumière) sprevádzala ja.

Keď sme vstúpili do vestibulu a zamierili k vchodu do kinosály, nevideli sme žiadnych potenciálnych záujemcov. Len čo však otec pred vstupom do sály, kde sa konala samotná dražba, zaplatil poplatok za účasť v dražbe vo výške 2000 Kčs, z ničoho nič sa vyrojili viacerí muži a postupne platili dražobný poplatok tiež.

V tom momente sme začali mať podozrenie, že sa deje niečo nekalé, keďže podľa našich informácií nemal nikto z bratislavských optikov o prevádzku záujem a aj tak by sme hociktorého z nich hneď poznali.

Usadili sme sa v strede kinosály a vzápätí po nás vošiel upravený pán v baloniaku s aktovkou a posadil sa o rad nižšie rovno predo mňa.

V momente, keď vošiel licitátor a začal si pripravovať svoje papiere, pán v baloniaku sa otočil ku mne a hneď som tušila, čo príde. Bez toho, aby sa predstavil, povedal s úsmevom: „Ak mi zaplatíte 50-tisíc, vydražíte optiku za vyvolávaciu cenu a nebudeme ju zvyšovať.“ V tej chvíli sa mi prehnali hlavou všetky roky, počas ktorých to naša rodina naozaj nemala ľahké, a pomyslela som si, že opäť je tu jedna sviňa, ktorá má nad nami moc a rozhoduje o nás.

Aj keď som hneď vedela, ako mu odpoviem, nebola som si istá, či u otca nezvíťazia morálne princípy, ktorými sa riadil v oveľa ťažších situáciách. Len som mu povedala sumu a otec prikývol.

Optiku sme behom pár minút vydražili za vyvolávaciu cenu. Ako sme vychádzali z kinosály, dal mafián otcovi v ťažkej pohode vizitku so svojím menom, s titulom JUDr. a pracovnou adresou so slovami: „V stredu vás čakám.“

To bolo o štyri dni. Naši však nemali ani korunu nazvyš, keďže aj za úver na splatenie kúpnej ceny plánovali ručiť otcovým a mojím platom a v banke museli založiť všetko rodinné zlato (ktorého, samozrejme, nebolo tak veľa).

Našťastie nám pomohol dobrý priateľ a v priebehu najbližších dní nám peniaze požičal. V stredu sa otec dostavil na druhé poschodie bývalej budovy ROH (dnešný Istropolis) a opýtal sa mafiána, čo by spravil, keby mu tie peniaze nedoniesol. Na to mu odpovedal: „Ja nič. Ale mal som s tým výdavky a tí ostatní, od ktorých by som chcel tie peniaze naspäť, tí by napríklad vašej manželke každý deň vymlátili výklad.“

Privatizačná mafia – dejstvo druhé

Od septembra 1991 som pracovala v Bratislave pre rakúsku konzultačnú firmu, v ktorej som brigádovala vo Viedni rok predtým počas jesenného semestra na Ekonomickej univerzite. Bolo to už obdobie nastupujúceho mečiarizmu a môj zamestnávateľ očividne stál na tej „správnej“ strane, keďže získal od vlády konzultačný projekt privatizácie energetického sektora SR, ktorý som ako čerstvá absolventka koordinovala.

Jedného dňa, niekoľko týždňov po dražbe, mi takmer stuhla krv v žilách, keď som zbadala, ako si to po chodbe vo vtedajšom Press centre (dnešný Tower 115) štráduje rovno do kancelárie môjho rakúskeho šéfa mafián v baloniaku s aktovkou!

V tom momente mi bolo hneď jasné, že musím zmeniť zamestnanie. Dala som výpoveď a prihlásila som sa do konkurzu na jednu z početných novovznikajúcich pozícií americkej multinárodnej spoločnosti, ktorá (ako mnoho svetových firiem v tom čase) vo veľkom rozbiehala svoje aktivity v strednej a vo východnej Európe, a odsťahovala som sa do Prahy.

Po rozdelení Československa som sa ako polovičná Češka prihlásila o české štátne občianstvo, keďže som s mečiarovským Slovenskom nechcela mať nič spoločné.

Snom mojich rodičov, ktorí žili v Starom Meste, bol menší obchod v centre pre stálych solventných zákazníkov, aby nemuseli cestovať na Dolné hony. No ceny prenájmov rýchlo rástli do závratných výšin a v strede mesta sa začalo rozmáhať výpalníctvo, ktoré sa postupne šírilo aj do okrajových štvrtí.

A aký bol dôvod, že prevádzky v obchodnom centre Hron nemuseli mafiánom nikdy platiť? V suteréne sa nachádzal bar a herňa, ktoré vlastnil Albánec, a miestni mafiáni rátali s tým, že má všetky obchody pod svojou „ochranou“.

Optika prosperovala, ale keďže obchodné centrum Hron postupne chátralo, v roku 2006 si mama prenajala nové moderné priestory o niekoľko ulíc ďalej, kde prevádzkovala firmu až do roku 2013. V tom čase ju predala svojej dlhoročnej mladej zamestnankyni, ktorá očnú optiku dodnes úspešne vedie ako malý rodinný podnik.

Po tridsiatich rokoch nesie očná optika naďalej svoj pôvodný názov AD optika – moje a bratove iniciály.

Pre mňa je to definitívny dôkaz, že naša rodina porazila komunizmus, mečiarizmus aj mafiu a dokázala, že má zmysel prevziať zodpovednosť za svoj život a usilovať sa o svoje šťastie.

Kalina je znova u vás ?